Od mala som mala problémy so svojim menom, lebo to meno nebolo už veľmi zaužívané na Slovensku a hlavne nie v našom regióne. Tak sa volalo zopár starších žien v našej dedine - asi dve. To meno mi dal starý otec, on bol maďarskej národnosti a pôvodne som bola zapísaná ako Piroška, ale na to som sa veľmi hnevala, lebo deti, moji spolužiaci si vymýšľali pre mňa rôzne prezývky a môj brat ma volal a tiež volá spolu so svojou manželkou Pirija - pre mňa to znie hrozne chladne bez nejakého náznaku bratskej lásky a svoju ženu volá zdrobnelinkou. Keď som sa zoznámila s mojim manželom, to meno počul po prvýkrát a volal ma Priška, lebo tak mi to potom opravili a tak to so mnou aj išlo po celé roky, školské, pracovné a aj teraz. Priska ma volali iba v mojom poslednom zamestní a to bolo posledných 10 rokov. Tak som z toho bola celkom zmätená, už ani neviem ako by som sa mala predstaviť. keď kamarátky zo školy ma poznali ako Prišku a potom naraz Priska. Teraz mi to už ani tak nevadí, ale za mlada som mala komplex z môjho mena a dá sa povedať, že som sa aj bránila zoznamovaniu s novými ľuďmi.Vyčítala som mame, prečo dovolila, aby starý otec rozhodoval o mojom mene.